Ďusíkov život

Ja? Ale kdeže. Milujem ich. Presne takí akí sú, s ohromnými chybami, zlozvykmi, ostrými jazykmi, s ich minulosťou, s ich hriechmi, s ich fyzickými nedokonalosťami, s ich chorobami, slabosťami, plačlivosťou, hlúposťou, prehnanou múdrosťou, alebo premúdrelosťou, vášňami, zlosťou aj zlom. Zlo nemám rada. Ale rodičia sú rôzni a možno sú aj niektorí zlí. Ja svojich poznám, ale aj kebyže som ich nepoznala, aj tak ich milujem. Prečo? Lebo sú moji. A ešte preto že by sme mali milovať všetkých. Výraz „mali by sme“ je ťažko pochopiteľný. Musíme. Musíme milovať všetkých. Prečo? Tak sme stvorení. Inak nebudeme šťastní. Nikdy. Čím viac budeme milovať a čím viacej ľudí, tým budeme šťastnejší. To je garancia. Ale vrátim sa k tým rodičom.

Minule sa internetom prehnalo video s monológom nejakej psychologičky o tom, ako nás a náš život ovplyvňujú rodičia, a že si to ani neuvedomujeme a do životov si často prinášame ich vzory, bojíme sa nadviazať vzťahy, hľadáme sa. Niečo také teda, už si presne nepamätám, ale nieslo sa to v tomto duchu. Fakt to nejdem pozerať znova. Každopádne, psychologička mala pravdu. Ale čo s tým?

Úplne jednoduchá odpoveď: nič.

Teda: každý človek dostal od Boha slobodnú vôľu. A tu si treba uvedomiť, že nielen ja mám slobodnú vôľu, ale aj moja mama a môj otec. Každá jedna takto stvorená bytosť si žije svoj život za ktorý sa na jeho pozemskom konci bude zodpovedať. Ak to bude tvoja duša ktorá stojí pri bráne Svätého Petra, budeš tam sám. Nepríde ani mama, ani oco, ani pradedo za teba orodovať že si nevyužil nejaký svoj talent alebo že si niečo nedobré urobil na ich radu. Nič také. Sám za seba. Iste sa o rodičov ale treba starať, ale to vyplýva z prvého odstavca že ich musíme milovať a teda zodpovednosti sa nezbavovať (viď 4. Božie prikázanie: Cti otca svojho aj matku svoju). Môžme im radiť, modliť sa za nich, pomáhať im, ale v žiadnom prípade nedovoliť ich hriechu alebu zlu (pre ktorý sa my trápime a „ničíme“ si život) aby sa nás dotkol. Milovať aj hriešneho človeka, ale nie hriech samotný. Radikálne to oddeliť. Nie sme zodpovední za hriech akéhokoľvek iného človeka tu na Zemi. Za človeka ako ktorého áno. Ale nie za hriech. To je rozdiel. Rodičov si ctíme, za ich hriechy sa modlíme. Nič viac.

Občas nás pochytí žiarlivosť kto čo dostal od rodičov. A ten dostaj aj pozemok, ten dom, ten les, ten auto. Dali ťa rodičia pokrstiť? Ak áno, tak ti vlastne dali všetko.