Stalo sa to pár týždňov dozadu. Nááádherné modré oči. Ale tá farba trochu zachádzala do zelena. A v prítmí mali oči čokoládový nádych. Nos ani malý, ani veľký, ani rovný, ani krivý. Taký akurát. Pery jemne ružovej farby, krásne plné, keď sa ten človek usmial, prirodzene sa stenčili že ich takmer nebolo vidieť. Prvýkrát keď som ho stretla mal na hlave šiltovku. Pomyslela som si, že nemá vlasy. No keď si ju dal dole, mal na hlave lesklé blonďavo-gaštanové vlasy miestami s akoby ryšavými pramienkami, ktoré sa v zime prirodzene stmavili až takmer do čierna. Pokožku mal hebkú, odtieň sa menil presne opačným smerom ako odtieň vlasov. Sediac sa mi nezdal príliš vysoký. No keď sa postavil, jeho výška mi prišla primeraná k jeho postave, miestami štíhlej a miestami zavalitej.
Keď som mala 12 rokov, jedna animátorka nás viaceré kamošky pozvala k sebe do bytu na čaj. Keď sme prišli, práve odchádzal jej vtedy asi 20 ročný brat na bicykli. Keď odišiel, jedna moja kamarátka povedala animátorke: ,,Máš veľmi pekného brata. Ja by som sa pred ním červenala.“ Animátorka odpovedala: ,,Veď ja sa aj červenám.“ Každopádne, odvtedy keď sa povie ‚dokonalý muž‘, hmlisto si predstavím epizódu spred vyše 20 rokov. Nemám poňatia ako sa ten mladík volal, čo robí, kde žije. A ani za ten svet si nespomeniem ako presne vyzeral. Ale verím, že žije pekný život a keď nadíde náš čas, stretnem ho v nebi. Že ho spoznám je jasné, totižto chcem dôverovať exegétom, že v nebi je duša v podobe svojej mladíckej dospelosti.
Napriek 20 ročnému zážitku som na dokonalých mužov nezanevrela a stretávam ich denne, koľkokrát vidím akéhokoľvek muža. Desiatky, stovky, tisícky dokonalých mužov. Ale súčasne ako moja hmlistá spomienka na odchádzajúceho cyklistu, hmlisto nedokonalých.
A o tom to je. Muž je dokonalý vo svojej nedokonalosti. Vo svojich slabostiach, bôľoch, trápeniach, medzerách, nevedomosti, zlej pamäti, neschopnosti, nechuti, vášňach, vtípkoch, úsmeve, podpore, láske. Ale buď platí každé slovo z predchádzajúcej vety alebo sa bavíme o ničom. Aby som nedokonalého človeka mala za dokonalého, tak budem prijímať aj jeho slabosti, bôle, trápenia, nevedomosť, zlú pamäť, neschopnosť, nechuť, budem aj akceptovať jeho vášne a vtípky, ale potrebujem jeho úsmev, podporu, lásku. Až vtedy bude vo svojej nádhernej nedokonalosti dokonalý pre mňa.
Pekný blog, pekne napísaný, ale toho skrytého ...
Pane. To je blog. Nie moj sen. A precitajte si ...
Neviem odkiaľ máte ten zmätok v hlave , že ...
Celá debata | RSS tejto debaty