Ďusíkov život

Nový slogan tejto doby.

Blud.

Uvedomujem si svoj obrovský dar, že ja viem, že Boh existuje a tým pádom slovo verím je niečo menej. V mojom prípade teda. Ale o tom teraz nebudem písať. To len na úvod, aby ste vedeli, že tento blog, či článok, alebo čo, píše niekto, kto vie, že Pán Boh je. Sama so sebou sa o tom nemusím baviť. Prejdem k veci.

Boh ako najväčšie dobro a láska, akú si ani nevieme predstaviť, že by sme si vedeli vôbec niekedy predstaviť. Taký je. Skromne povedané.

Ak poviem, že verím v Boha, som súčasťou cirkvi. Pretože viera ma definuje. Teda ak verím v Boha, som cirkvou. Súčasťou spoločenstva všetkých ľudí, ktorí si dovolia povedať, že veria v Boha. Ak verím v Boha, a som súčasťou cirkvi, a som cirkvou, ako v cirkev môžem neveriť? Veď by som neverila v seba. Dá sa neveriť vo vlastnú existenciu? Nedá.

Tak buď v Boha neverím a tým pádom sedí veta, že neverím ani v cirkev. Ale ak verím v Boha, som cirkvou. Ak poviem, že neverím v cirkev, nebudem sa biť do pŕs, že verím v Boha. Lebo ak neverím v cirkev, nie som súčasťou cirkvi, nie som cirkvou, neverím v Boha.